andrea

Je možné nepoužiť okázalé klišé? Je možné teraz neviesť štipku sentimentu?

Pokiaľ sa zahrám na ignorantku a prežijem vianočné sviatky ako bežnú nedeľu, tak prosím.

Keby si to videl. Obrovský vianočný stromček uprostred námestia, ktorý ma dokonale opantal. Skúsim zatvoriť oči a niečo si želať. Nie je to sebecké? Želať si niečo. Pár myšlienok má vzbudiť dojem, že niekto ťa počuje a splní ich. Nevinná hra, ako presvedčiť deti o existencii niekoho, kto ich vypočuje. Rafinovaný pokus dospelých, čo prestali veriť na zázraky. Oni tomu hovoria náhoda alebo šťastie. Hlúpy svet reality.

Je bláznivé, koľkými spôsobmi sa to dá pochopiť.

     Želám si lásku, radosť a zdravie pre všetkých. Nie je to odvážne? Nie. Je to každoročne obohrávané klišé, ktoré v podstate nič neznamená. Bezvýznamné slová nesúce sa z úst najdôležitejších. Prečo to máme počúvať? ! Stále tie isté frázy. Skutky sú podstatnejšie. O tých nikto nepovie ani v náznaku.              Ako tu stojím, premýšľam................

 Čo oni, a čo sme vlastne my spravili, aby sa mali všetci dobre, aby boli zdraví a šťastní?!

     Vieš, že milujem vôňu škorice. Škoda, že tu nie si. Páčilo by sa ti to. Dúfam aspoň, že to vidíš. Svet odtrhnutý od reality. Miesto radosti, pokoja, šťastia. Malinké domčeky, v ktorých si predavači s červenými nosmi skúšajú najrôznejšie krokové variácie. Zástupy zvedavých ľudí prechádzajúcich sa pomedzi vianočné svetielka, hračky, cukrovinky a iné fantastické hlúposti. Tí najväčší snehuliaci sa neodtrhnú od záhadného bieleho pohárika s plávajúcim ovocím. Ochutnal si to niekedy? Jeden ťa príjemne zahreje, po dvoch ti myká kútikmi, tretí ťa rozosmeje tak, že prehluší koledu na druhom konci mesta.

Cítiš ten pokoj, tú atmosféru?

A tú škoricu, samozrejme!

Malí šarvanci trasú darčekmi, čo visia na vianočnom stromčeku. V ich očkách sú žiarivé svetielka, ktoré sa z očí dospelých dávno stratili. Vytratilo sa očakávanie a šibalstvo. Zostali len krátke chvíle šťastia.

    Na strhaných tvárach im vidím pokoj, keď upierajú zrak ku hviezde na samom vrcholci stromu.

Pozri, čo mám zostalo!

Kam sa ukryli tie sny, ktoré nám pomáhajú znova sa postaviť na nohy?!

               Prepáč! Zase som ješitná a neskromná.

Predo mnou stojí dokonalá rodina. Ich ratolesť sa snaží dostať cez ohrádku k malinkému Ježiškovi. Je to krásny betlehem. Vyzerá tak skutočne, hoc je len z dreva. Uctievame ho ako symbol Vianoc. Aký symbol tam máte vy?!

             Premýšľam......Zaujal ľudí ten malý zázrak v kolíske alebo ľudské majstrovstvo?

Podľa mňa rôzne. Pozri, to dievčatko sa ide zblázniť za svietiacimi rohmi a tamtomu chlapčekovi stačí biely pohár, aby uspokojil svoje futbalové nadšenie.

     Ľudia majú k sebe tak blízko. Priznávam, bude to aj tou zimou. Dôležité je, aby sa tá blízkosť nestratila zatvorením dvier zvnútra bytu.

    Stojím pod jagavým stromčekom, pozerám na malé nevinné stvorenie v kolíske. Ruky mi zohrieva nápoj v umelom pohári. Ešte stále vo mne drieme dieťa. Túžim si niečo priať.

Po líci mi steká slza, v ktorej si ty. Je mi chladno a nemám sa o koho oprieť. Počuješ ma, alebo sa mi len zdáš?

Nie som Popoluška. Moja slza nie je čarovný oriešok. Ak aj spadne na zem, nečakám zázrak.

Zatvorím oči. Cítim vôňu škorice, počujem smiech a koledy. Vnímam úžasný pokoj a chvíľu hľadám odpoveď na otázky.......................

Kde teraz asi si a čo robíš?