V elektrárni to myslia teraz naozaj vážne. Bez umelého svetla sme presne 12 hodín, 25 minút a 34,35,36.... sekúnd. Ak to takto pôjde ďalej, budem nútená zísť do pivnice a oprášiť babkin lampáš. Myslím, že v zásobe zostalo ešte trochu z toho horľavého svinstva. Zatiaľ mi postačili sviečky a kahance. Ale nie som blázon a nepotrebujem ešte aj na toalete romantickú atmosféru a neustále pozerať , či sa daktorý z kahancov neroztopil. Predvčerom som si kúpila nové koberce a posledné, po čom teraz túžim, je zoškrabovanie vosku z ich úžasne huňatého povrchu. Boli drahé ako dve svine. Pôvodne som plánovala nádherný šatník , no tá bláznivá Adela ma ukecala na tieto doplnky a môj plán s prestavbou sa prirodzene odkladá na nejaký čas. Jediné, z čoho mám akú-takú radosť je moja slnečnica. Aj počasie stojí za nič. Dažde, ktoré mali skončiť, podľa rosničiek, už včera, neustávajú.
Suseda hromžila pol hodinu, že na „kieho“ umývala okná. Aspoňže nemáme svetlo. Pohľad na jej zvráskavenú tvár s vraždiacim pohľadom by ma len zbytočne vytočil. Dosť, čo som musela prehltnúť neschopnosť energetikov. K tomu sa mi pokazil dáždnik a kým som sa vrátila domov, moja maličkosť nadobudla podobu hlavnej hrdinky z hororu od Alfreda H. A to som sa zobúdzala do krásneho rána plného vízií a nových plánov. Možno som toho chcela priveľa. Nabudúce budem skromnejšia. Veď nemôžem žiadať koberce, šatník, životnú lásku a svetlo. To by nebolo vôbec zaujímavé. Veď o čo by som bojovala potom? Zobúdzať sa rána s pocitom, že som dokonale šťastná neprichádza absolútne do úvahy. Aspoň nie pre tento rok. Možno v budúcom kalendárnom roku, alebo až v tom ďalšom?!
Som naozaj zvedavá, kto preberie štafetu v stláčaní ENTER tlačidla. Profesor by si mal konečne dopriať pohodičku a trochu si užiť dôchodok, inak zomrie skôr než si uvedomí, že vôbec zostarol. Áno, starý pán má hojne krížikov na pleciach. Keby ste ho videli v spoločnosti svojej mladej pani manželky, neverili by ste, že hojdacie kreslo, ktoré mu daroval syn pri príležitosti jeho významného životného jubilea, daroval domovu dôchodcov. Vraj mu je na jenu vec. Na nič. Hojdacie kreslo je podľa jeho slov len pre senilných dedkov, ktorý sa zobúdzajú ráno len preto, že ich pánbožko nepovolal. Celé dni tupo pozerajú von oknom a nemajú už nijaké plány.
Vraj sa s ním nerozprával mesiac a vôbec mu neodpovedal na maily. Niet sa čomu čudovať. Pri ženičke omladol o 15 rokov a plánuje veľké veci s naším mestom. Len kto mu schváli rozpočet.
Na budúcej schôdzi chcú prebrať otázku nekorektného činu elektrárne. Tí veľmi dobre vedeli, aká akcia sa každoročne koná a presne udreli na najcitlivejšie miesto. Na jednej strane im to schvaľujem. Inak by ich zasa mestské zastupiteľstvo odignorovalo a pani Poláčová by si skracovala život hromžením o neschopnosti mecenášov konať. Len nech si nezmyslí
zatvoriť obchod. Je to jediná schopná kvetinárka v okolí, ktorá rozumie kvetom aj zákazníkom. Vždy u nej nájdem tie najkrajšie slnečnice. Nerobí zákerné obchodné ťahy, ako v tých veľkých domoch. Nedáva 60% zľavu na niečo, čo sa na seba dávno nepodobá. Ale ľudia to kupujú. Dávno sa premenili na stoje a doslova konzumujú a spracovávajú každú vábničku, ktorú im na pozlátenej lacnej tácke ponúkne kolos s veľkým menom. Je to také neosobné a bezcitné. Pani Poláčková statočne odoláva ich tlaku. Ja ju plne podporujem. Rovnako ako naše schôdze, na ktorých sa rozhoduje o vašom šťastí.
Komentáre