andrea

     Keď už mám tie koberce, mohla by som dokúpiť aj nejaké vankúše. Presne. Veľké a mäkké, na ktorých by sa snívali dokonalé sny. Asi pred 20 hodinami a 20 minútami som zatvorila román, ktorý rozoberá  večnú problematiku nielen americkej tragédie, ale aj tragédie celého sveta. Suseda by v tom videla tunel k 3. svetovej. Jej názory boli praštené, odkedy ju poznám. Bývam tu 23 rokov, takže prakticky ju poznám dokonale. Pernamentne hromží na plynárov, schopnú opatrovateľku, počasie a cholesterol. Potrebovala by chlapa, čo by ju postavil do pozoru. Keby mala na svete aspoň nejakú starosť, nemusela by sa zaoberať malichernosťami sveta a jej čas by nepochodoval ako presušený slimák. Našťatie posledné hodiny rieši len elektrický prúd a rosničky. Má pravdu. Klamú a ešte sú zato aj platené. V podstate nemôžu za výkyvy počasia a nálady Matky Prírody. Len keby sa stále neusmievali a raz povedali: „ Vážení diváci. Je zle a bude horšie. Nad naším územím sa usadila na dlhší čas tlaková níž a v najbližších hodinách neočakávajte zlepšenie počasia.“

     Našťastie bývam na 4 poschodí, takže povodeň by ma mohla obísť bez závažnejšej ujmy. V iných dňoch by mi táto správa pridala vrásky na čele, ale dnes nie. Príroda presne vystihla odraz môjho vnútorného sveta. Zmoknuté, rozpité, šedé vnútro bez náznaku optimizmu. Tieto stavy ma prepadajú v pravidelných intervaloch každý druhý mesiac. Tento nepríjemný zvyk môjho Ja prináša jednu pozitívnu záležitosť. Pravidelné skrášlenie bytu vždy čerstvými kvetinami pani Poláčkovej. Pozná moje nálady ako cestu domov a do kvetinárstva. Minule ma vítala s kvetinou, ešte som ani neprekročila prach dvier. Je to úžasné miesto. A ona to vie.                                         

     Rovnako ako tí giganti oproti. Preto sa jej snažia strpčiť existenciu. Okašlaní sú. Nikde sa nedokážem tak príjemne naladiť na optimistickú vlnu ako u nej. Nepočítam svoj byt s novými huňatými kobercami. Šálka osviežujúceho moku, nekonečný román upokoja rozpoltené vnútro. No tam je to iné. Každá bunka môjho tela vníma vôňu kvetov, z každej vázy žmurkajú vysmiate ozdoby, ktoré zútuľňujú inak bezduché izby. Chápte...... živé a pritom bez existencie, krásne a tak rýchlo pominuteľné. Majú takú silu a pritom sú úplne bezbranné. Rozdávajú radosť, ale sprevádzajú nás na poslednej ceste. Slovníkom modernej ženy môžem povedať, že moje wellnes centrum má svoje meno a pritom nemusím platiť za niečo, čo si neobjednám.

        Nosila som vtedy dva vrkoče a sponky , ktoré nápadne pripomínali motýľa. Cestu zo školy som  vždy natiahla o pol hodiny len preto, aby som si mohla potešiť dušu. Pán Poláček, dnes už nebohý, mi vždy rozprával príbehy z dávnej mladosti. Bolo v nich veľa poučení, ale nato som prišla až omnoho neskôr, kedy som dospela. No, v podstate sa aj dnes miestami správam ako pubescentka a robím hlúposti. Neviem, či môžem prehlasovať, že som dospelá. Nebaví ma správať sa suchopádne a výrazom tvrdej bisniswomanky  prechádzať cez námestie. Tieto typy mi prídu veľmi umelé. Nemusím sa opičiť po móde tohoto storočia. Takých tu je dosť. Smiešnych šašov a ich dvorných doritivlezov. Dožívajú sa priemerne 50 rokov, v lepšom prípade v 40 umierajú na infarkt. Správne, v lepšom. Hrajme sa na humanistov a odôvodnime si to tým, že sa viac nemusia trápiť pre neschopnosť rovnako schopných a postihnutých robotov ako oni.