andrea

Zdáš sa mi ako sen. Rytier, čo vyslobodí moju dušu z osamelosti. Žiarivý deň, cesta ku slobode. Si tak blízko. Mohla by som sa ťa dotknúť, mohla by som ti šepkať, mohla by som sa pozerať do tvojich očí.

Prečo?

Odpovedz!

Unikáš mi!

Si ďalej, než by sa mohlo zdať. Vidím tvoj tieň, siluetu. Tam.......

Niekde, kam nemôžem vkročiť. Miesto ohraničene myslenou čiarou rozdielnosti. Mohli by sme si byť bližší? Mohol by si mať radšej ako svoje územie, miesto, čo zostáva predelené hlúpou čiarou?

Kto má zatvorené oči?

Možno sa pozerám priveľmi, aby som vnímala, že to nebude možné. Nedá sa zmazať? Množina, alebo skôr množiny. Jedna tvoja, druhá moja. Snáď sa niekde pretnú a my sa stretneme.

Vlastne....... už sme sa stretli. Váham, či sa preťali aj tie kruhy. Dotkli sa?

Potrebujem vedieť odpoveď. Nemôžem žiť v prázdnote. Neistota ma ničí. Ja musím žiť. Musím sa dozvedieť pravdu. Môžeme žiť pre seba? Jeden pre druhého, druhý pre jedného..

Možno si leto, ja zima. Medzi nami nič. Možno nebudú štyri obdobia a my sa stretneme. Chcem to?! Chcem sa vzdať jari? Preskočiť len tak tých pár zázračných dní, akoby nič. Chcem zmazať život, zahubiť narodenie, byť sebecká?

Buďme máj. Ty tretí ja štvrtý. Len tak, akoby nič. Vtedy sa stretneme. Bude noc a ty dosiahneš vrchol na mojom začiatku. Všetko v tichosti a pokoji. Len my a hviezdy. Nemý svedkovia nášho sna.

Potrebujem znamenie. Nechcem používať množné číslo, kým som tu sama. Naháňať myšlienky, tvoj tieň, tvoju tvár. Buď blízko, buď tu – som mnou, nech si oddýchnem. Ubolené nohy, vietor vo vlasoch sieťka v ruke. Chytám si úlomky z teba. Zatváram do krabičky- sen.

V noci sa otvára a ty si tu- pri mne, so mnou, vo mne. Cítim to naplno, počujem tvoj dych, keď v noci zaspávaš nahý. Sledujem odraz svetla na pokožke ešte unavenej od lásky. Všetko je nádherné a už nie je on a ja. Nie je viac snov v krabičke.

Stojíš tu a netušíš, o kom hovorím.

Usmeješ sa, povieš vľúdne slovo.

Netušíš, že myslím na Teba.