andrea

Položím si otázku, do akej miery sa možno vysporiadať s trestom smrti z humánnej stránky? Je správne vziať niekomu život?

Dostávam sa k odpovediam, ktoré môžu byť natoľko diferentné, koľko subjektov by som vyspovedala. Trest smrti je otvorená téma. Existujú právne predpisy a nariadenie, ktoré určujú hranice tolerancie priestupkov, ktorých sa dopúšťajú. Neexistujú ale predpisy, ktoré by určovali mieru tolerancie z ľudskej stránky.

Človek, ktorý sa dostane na zoznam predurčujúci jeho definitívny koniec, musí byť niečím výnimočný. Nehovorím o pozitívnej výnimočnosti, skôr osobitosti, ktorá ho vyčleňuje z radov bežnej populácie. Neberme do úvahy fanatikov, deti, matky, ktoré konajú pod nátlakom viery, alebo presvedčenia, čo do nich čas nahustil. Pozrime sa na konkrétny subjekt, ktorý dokáže zosnovať tie najohavnejšie a najgeniálnejšie plány ako zničiť, ublížiť. Chce to vskutku inteligentného človeka, aby sa dokázal vysporiadať zo všetkými nástrahami. Vykonávatelia, ktorí sa dostávajú do ciel sú len odnože. Skutoční čakatelia na trest smrti sú na slobode. Ich pričinením zomierajú milióny nevinných civilistov. Povedzme si, čo je jeden život oproti miliónu? Máme sa prizerať na skazu len preto, že niekto ostro vystupuje proti násilnej smrti?

Závažnosť takéhoto verdiktu  už nie je len o drobných krádežiach. Existujú pravidlá, ktoré určujú limity trestov. Natoľko inteligentný človek ako snovatelia plánov musia vedieť, aké pravidlá porušujú. Musia počítať s každou možnosťou. Aj s tou poslednou. Preto sa hrozím nad spojením trestu smrti ako niečoho, čo je nehumánne a neľudské. V dnešnom svete toto slovo nestraší zo spánku tých najhorších. Ľudia s jedným plánom a jedným cieľom nemajú čo stratiť. Beriem to ako odplatu za ich činy. S existujúcimi a usvedčujúcimi dôkazmi proti ich nehumánnosti a neľudskosti je trest jasný.

Trestom smrti sa vyjadrujeme proti násiliu, a proti tomu, kto ho pácha. Mal by byť výstrahou pre ostatných, no ako vidno, táto metóda nie je natoľko účinná. Každodenné tragédie a pochmúrne informácie nás utvrdzujú v tom, že zlo je nezničiteľné. Dá sa ale korigovať. Odpykávanie si doživotného trestu v cele je možno horšie ako samotná smrť. Beriem tým  do úvahy fakt, že ich každodenný život je „sponzorovaný“ nami. V procese nevinnými, čo prispievajú na „väzenský luxus“ . Teplo, strava, ubytovanie.

Trestom smrti sa vyhneme zbytočným prepychom a nákladom. Tie by mohli putovať na miesta, ktoré si v pláne zahrnul väzeň. Chudoba, hlad, smrť obetí. To je humánne? Nepodporujem podporu trestanca a adepta na kreslo.

O verdiktoch trestov smrti sa rozhoduje na základe podložených dôkazov, výpovedí svedkov. Nie je to hra. Hrajú sa len tí, ktorí neberú život príliš vážne. Právo naň dostali aj oni. Samotné odsúdenia sú definitívne, nezmeniteľné. Nesmú existovať výnimky, úľavy. Je to priveľmi háklivá téma, aby sa o nej dlho polemizovalo. Dlhé úvahy môžu viesť k otázkam dôvery sudcov. Rozhodnutie o živote musí byť jasné a oprávnené.

Mojou polemikou sa stáva fakt, či hranica trestu smrti je dostatočne prísna. Človek posúva hranice svojej nehumánnosti proti ľudskosti do väčších extrémov. Čo sme ochotní tolerovať ako priestupok a čo je už skutočne závažné? Čo som u druhých ochotná tolerovať, čo odpustiť, čo je už scestné? 

Čo je humánne pre jedinca a čo pre spoločnosť? Jedinečnosť každého z nás, nám dáva právo na vlastný názor.

No v otázkach takto závažných, by sme sa mali priblížiť k jednej línii.

Keď si spätne zrekapitulujem túto problematiku, vzíde mi konkrétny záver. Trest smrti nie je zločinom, pokiaľ sa tým zabráni páchaniu iného zločinu. Možno oveľa rozľahlejšieho s tragickejšími dôsledkami. Veď aj tento trest je dielom človeka. Ako bytosti sme stanovil mieru, ktorú neradno prekračovať. Prečo sa prizerať a živiť ich krky, keď sa rozhodli vydať vlastnou cestou? Plnoprávny a zákonný verdikt je nezmeniteľný. Naučme sa rešpektovať zákony a vyhlásenia. Rešpektujem pravidlá, ktoré sa menia podľa skupinky, v ktorej sa nachádzam. Mohla by som vyčnievať? Áno. Lenže vedome by som porušovala zákonitosti, tradície  a pravidlá. Nechcem tým vyznieť staromódne. Len bočím od zbytočných problémov.

Naučme sa nedláždiť cestu jedným smerom.

Za svoje konanie nesieme zodpovednosť. Prečo robiť výnimky z pohľadu  násilného vzatia života? Uvedomelosť činov zákonite vedie k záveru, že človek koná vedome, cielene, na istotu. Vo svojom presvedčení sa neriadim heslom „ oko za oko, zub za zub“. No bolo by nanajvýš sebecké, aby sme sa nechali ovplyvniť heslom „ kto do teba kameňom, ty doňho chlebom“.

V otázkach humánnosti sa postavme na stranu spravodlivosti. Nechajme prevážiť ducha zákonov a humánnosť si šetrime na medziľudské vzťahy v blízkom okolí.

Netreba sa prehnane angažovať a oháňať sa sloganmi. O osude človeka rozhodne človek.

Trest akéhokoľvek rozsahu je vecou objektívnou. Vnímanie trestu je subjektívnym pohľadom ktorú nikomu neodopieram. Neodsudzujem ľudí pre ich názor, ale pre činy ich kategorizujem.

Otázku násilného, podľa zákonov spravodlivého trestu vnímam ako veľmi aktuálnu. Je naivné si myslieť, že tento jav sa niekedy založí do zásuvky.