Každým schodom prichádzam na jednu vec. Radšej som si mohla takýto bláznivý nápad odpustiť. Steny, ktoré sa mi zdali po iné dni neškodné, mi dnes dvíhajú krv v žilách. Pomaly tuhnem od strachu, že za každým rohom číha nejaké monštrum a čaká len na moment, kedy budem najbližšie. Mojej odvahe nepridávajú ani zvuky, ktoré by som za iných okolností nevnímala. Len teraz znejú priam desivo. Piskľavý hlas suseda, ktorý karhá syna za známky, hrkálkový smiech ženy, čo sa zabáva na zážitkoch z práce, neisté a šuchotavé kroky, ktoré sa blížia priamo ku mne, no v jenom momente stíchnu. Nič. Len ja s baterkou v ruke a horúčkovité lapanie po dychu. Vietor našťastie zbalil dážď a vybral sa na východ. So strachom, že na každom schode stúpim na niečo odporné schádzam stále nižšie. Za chrbtom som nechala aj vchodové dvere. Prichádzam do najťažšieho úseku. Že ja som vymýšľala hlúposti. Nestačil mi ten kahanec?! Aj tak bol škaredý. Potme som sa na neho nemusela aspoň pozerať. Snažím sa myslieť na niečo pekné, na krásny zelený svet, na lúky, na radostné chvíle pri kakau. Už si aj pospevujem, len aby som nedala tme najavo, že som sama a stratená. Akoby spev mal rozohnať tú neznesiteľnú temnotu a uistiť moje vnútro, že sa v podstate nič nedeje. Len si idem do pivnice po lampáš. Bola som tu 100krát a nikdy som sa nebála. Prečo sa báť dnes?!
Jasné. Tie dvere do dnešného dňa nikto nenamazal. Veď prečo?! Nikto im zato nepoďakuje. Ale sa sľúbili, pandrláci. Škripot dvier mi zarezal až do kosti a znel tam dlho ako ozvena na horách. Dostala som sa do tej najtemnejšej izby, akú som kedy videla. Vlastne nevidela, pretože nevidím nič. Myslím, že mi niekto dýcha na krk. Otáčam sa , aby som sa ubezpečila, že nikto nekráča v mojich stopách. Nič a nikoho nevidím, no ten pocit je stále silnejší. Možno je niekde za skriňami, možno ma vidí, ako sa chviem a robí mu to radosť, možno tu býva dlhší čas. Pripomenulo mi to knihu Fantóm opery. Býval v katakombách pod operou, pretože to bolo jeho jediné útočisko, miesto kam sa utiekal pred nenávisťou sveta. Jeho tvár bola zohyzdená a vyvolávala u ľudí odpor. Možno taký žije aj u nás a my o ňom nevieme. Narušila som jeho pokoj? Moje zmysly ma neklamú. Vždy som sa na ne spoliehala. Prečo mám taký strach pred niečím, čo nie je?! Alebo je?!
Niečo šuchlo. Ale kde? Nervózne sa otáčam, svietim na každú maličkosť, do každého rohu. Dych je hlboký a ničo nepríjemné v ňom rezonuje, približuje sa........
Nič okolo len ja s baterkou, tma a jeden dych.
Krásny zelený svet, lúky, radostné chvíle pri kakau .Krásny zelený svet, lúky, radostné chvíle pri kakau. Krásny zelený..............
Komentáre